ÚVODNÍK

Rómovia cez SLOVO

Barbora Rihariová, šéfredaktorka Amenca

A sme tu zas. My, mladí ľudia, ktorých hlas je často zatratený a nepovažujú ho za  dôležitý, sme tu teraz v plnej sile odhodlaní k činom sťa tajní agenti. Pripravení byť vypočutí. Naša práca spočíva v sledovaní. Naše uši sú vždy nastražené a pripravené  počuť Čo, Kde, Kedy a Ako sa stalo alebo stane, aby si Ty bol vždy dostatočne informovaný. Náš mozog pracuje na plné obrátky, aby položil tie najzaujímavejšie otázky významným osobnostiam, aby si sa Ty, Drahý čitateľ, dozvedel to, čo Ti nik iný nepovie. Oči máme ako na stopkách, pretože si všímame veci, pred ktorými ich spoločnosť zatvára, a naše hlasivky sú špeciálne trénované, aby kričali tak hlasno, že celý svet sa dozvie, čo si o tom myslíme My. Ale najdôležitejšia zbraň, ktorú pri našom písaní používame, je naše srdce. Orgán, ktorým cítime. Cítime ním krivdy, páchané nielen na nás, ale aj na ostatných ľuďoch, ktorí trpia nevinne a nevedia sa obhájiť pred svetom, v tichu mlčia a boja sa hovoriť. S nami, drahý čitateľ to tak ale nebude.

Všetci môžeme sledovať, čo sa v našej krajine deje a tváriť sa, že veď nás sa to netýka, ale je to naozaj tak? Tvoríme jednu spoločnosť, jeden štát, v ktorom spolunažívame a ovplyvňujeme jeden druhého. Ale namiesto toho, aby sme si pomáhali a spoznávali sa, si len ubližujeme, zhadzujeme sa a zatvárame dvere pred niečím cudzím. Nerešpektujeme sa. Aké má toto všetko následky? Predsudky, nenávisť, závisť, xenofóbia rasizmus… pocit nadradenosti, urážky, zlosť, vraždy, koncentračné tábory, vojny… utrpenie, bolesť, straty, smrť. Takýto svet si tvoríme, takáto spoločnosť vzniká, keď odmietame bližšie spoznať a akceptovať jeden druhého. Hoc si povieme, nie, toto je už všetko za nami, je to naozaj tak? Veď len keď sa prihlásime na nejakú sociálnu sieť, pozrieme si status obyčajného človeka, nájdeme tam narážky a priania, ktoré odzrkadľujú myšlienky Adolfa Hitlera. Na ulici pred voľbami dostaneme do rúk letáčik s oznamom, že nám daná osôbka pomôže zbaviť sa cigánov.

Toto všetko sledujú naše zlomené mladé srdcia a boja sa následkov. Preto sme si povedali STOP, toto treba zmeniť. Bližšie sa pozrieme na svet Rómov a priblížime Vám ho. Tentoraz nie cez hudbu, nie cez tanec, ale cez SLOVO. S nami sa dozviete, ako vidíme svet my a čo všetko sa dotýka našich sŕdc. A zistíme aj to, že srdcia všetkých ľudí túžia po jednom, po lepšom živote, po lepšej spoločnosti, v ktorej sú si všetci rovní.

OHLASY

Dobrý deň pán Abrahám,

som rada, že Amenca bude naďalej vychádzať, ďakujem Vám, že podporujete tento projekt, mne osobne pôsobenie v redakčnej rade časopisu  profesionálne veľmi pomohlo.

Skúsenosti, ktoré som získala vo VVS, ma obohatili natoľko, že po skončení štúdia na UKF v Nitre som v mojej prvej práci v Brne založila pre rómske deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, s ktorými som pracovala, časopis pre  -násťročných s názvom Romano V.I.P. Časopis sa ujal a vychádza už štvrtý rok.

Píšem Vám preto, aby som sa Vám touto cestou poďakovala za Vaše úsilie, ktoré ste venovali a venujete našim rómskym študentom. Nebolo to s nami vždy ľahké, a tým väčšmi si cením Váš prístup, že ste sa doteraz nevzdali , že ste nám verili a veríte našim schopnostiam, ktoré sa usilujete v nás prebúdzať, a myslím, že sa Vám to výborne darí.

Rada budem v projekte Amenca pokračovať, môžete počítať s mojou podporou. Momentálne žijem v Brne a pokiaľ mi to pracovné a rodinné povinnosti dovolia, prídem aj na stretnutie kolégia, v každom prípade budem prispievať textami. Súhlasím s uvedením môjho mena v časopise Amenca. Teším sa na ďalšiu spoluprácu.

S pozdravom

Margita Rácová