Zabudnutá škola

Po skončení gymnázia sa mi stalo to, čo sa stáva mnohým študentom- nebola som prijatá na školu, ktorú som si vybrala. Po dlhších úvahách a zvažovaní sa moja cesta ubrala viac než netradičným smerom. Rozhodla som sa využiť zaujímavú príležitosť, ktorá sa mi náhodne vyskytla. Bola ňou práca asistentky v čisto rómskej škole v malej dedinke vzdialenej asi 17 kilometrov od Košíc. Povedala som si- čo je to dvadsaťpäť minútová cesta autobusom, veď toľko som dochádzala aj do školy. A tak som od septembra vymenila lavicu za katedru.

Moje predstavy o tom, čo ma čaká, neboli ani negatívne ani pozitívne, skôr som sa snažila zapamätať si všetky informácie, aby som bola na deti pripravená a vedela im pomôcť v najväčšej možnej miere. Posledný augustový týždeň bol teda pre mňa tak hektický, že na obavy nebol čas. A zrazu tu bol prvý september a ja som stála pred dvadsiatimi pármi zvedavých, v niektorých prípadoch aj vystrašených prvákov. Deti to boli rôzne: niektorí boli prváci rok predtým, niektorí boli v škole prvýkrát a niektorí už tú prvácku lavicu „drali“ po tretíkrát.

Pani riaditeľka ma od začiatku varovala, aby som sa vystríhala prehnaných očakávaní. Bolo mi povedané, že záujem detí o školu je aj napriek všetkej snahe takmer nulový. Ja som však bola presvedčená o tom, že môj entuziazmus a optimizmus budú stačiť na to, aby sa to zmenilo. Verila som, že ich priláka vyzdobená trieda, vymýšľala som rôzne hry a podobne. Spolu s pani učiteľkou, s ktorou sme viedli tú našu prvú triedu, sme však často mali hlavu v smútku. Trvalo takmer dva mesiace, kým sme sa ako tak spolu zohrali.

Hlavnými problémami, s ktorými sme sa museli popasovať, boli dve zásadné veci, ktoré určite komplikujú prácu takmer všetkým, ktorí sa tejto práci venujú.

Prvým bol prístup žiakov ku škole, ktorý ovplyvnilo ich rodinné prostredie. Niektorí školu nebrali ako miesto, kde sa môžu niečo naučiť, ale ako miesto, kde sa môžu najesť a pobaviť. Často sme sa stretávali s tým, že jeden z dvoch súrodencov nám na otázku, ako bude fungovať, keď nebude vedieť písať, povedal, veď sestra vie, tak na čo to mám vedieť ja? Toto by však nebol najväčší problém. Veď s  podobným prístupom sa môžeme stretnúť veľmi často aj inde.

Vážnejším problémom, ktorý ubíja všetku snahu a tiež posilňuje negatívny prístup žiakov, bol predpísaný obsah učiva. Prváci, ktorí boli v škole prvýkrát, často nerozumeli slovensky, preto pre nich bola veľmi náročná už len samotná komunikácia v tomto pre nich cudzom jazyku. To bola väčšinou aj hlavná príčina faktu, že takmer polovica z nich prepadávala. Ideálnym riešením by boli isté úpravy učebných osnov, ktoré by uľahčili prácu pedagógom, ale najmä žiakom.

Napriek počiatočným problémom sme si s deťmi k sebe našli cestu a svoj rok asistentky v rómskej škole hodnotím pozitívne a získala som skúsenosti na celý život. Spoznala som skvelých ľudí a rada sa pri návšteve Košíc zastavím v tej „našej“ škole.

 Viktória Mihalovičová