Život Rómskej ženy

Žiť v spoločnosti, kde si otázka rasizmu nevyžaduje žiadnu diskusiu, pretože všetci sú si rovní, je môj celoživotný sen.

Niekedy považujem tento sen o ne-diskriminácii za časť mojich nereálnych ideálov, utópií a inokedy ho považujem za niečo, čomu by som mala venovať svoju celoživotnú snahu. Bolo toho toľko, čo bolo urobené, povedané a napísané na poli multikulturalizmu, rovnosti a stále existujú ľudia, ktorí sa boja verejne priznať svoju etnicitu v záujme svojho prežitia. Prirodzene, poučení negatívnou minulosťou, stáročiami otroctva, prenasledovania, zabíjania a teroru… je medzi nami mnoho takých, ktorí preferujú nebyť označovaní ako niekto, kto je iný, hovorí iným jazykom, alebo má iné zvyky.

Je to niečo, čo som sa naučila a s čím som sa vyrovnávala celý môj život. Narodiť sa ako rómska žena na Slovensku nie je vôbec žiadna výhra. V každodennom živote to znamená byť objektom rasizmu a diskriminácie nielen na základe pohlavia, ale tiež rómskeho pôvodu. Posmešky o ,hlúpych Cigánoch’ počujete všade, kam sa pohnete: v obchodoch, reštauráciách, autobusoch, čakárňach, školách a médiách. Nie je vôbec prekvapujúce, že najsledovanejšie médiá si vyberajú malé rómske priestupky tak, aby z nich mohli urobiť hlavné správy a prezentovať ich o ôsmej v najsledovanejšom čase. Takáto každodenná ,anti-reklama’ zapríčiňuje hnevlivé debaty na verejnosti a rovnako aj v slovenských domácnostiach. Na vrch toho všetkého, politika slovenských politikov nie je práve naklonená k Rómom. Keď hovoríme o slovenských politikoch a Rómoch, musíme brať do úvahy, že im pravdepodobne bolo od malička zakazované dostať sa do kontaktu so ,špinavými Cigánmi’, pretože kradnú deti. Nie je teda žiadnym prekvapením, že sľuby niektorých politických strán, čo sa týka skvalitnenia života Rómov sú vyslovené iba priamo pred voľbami a potom, ako sa dostanú k moci, všetky peniaze určené na skvalitnenie života Rómov sú použité na úplne iné účely.

Rozmýšľam, čo oprávnilo skupinu mladých mužov k útoku na mňa a moju rodinu. Bolo to kvôli stereotypnému vnímaniu Rómov verejnosťou, alebo to bolo kvôli benevolentnosti práva proti rasovo motivovaným útokom? V detstve sa moja rodina zvykla v nedeľu poobede stretávať v dome mojej babky, aby sme strávili nejaký čas s ňou a ostatnou rodinou. V tú konkrétnu nedeľu, mala som asi 5 rokov, skupina mladých mužov s mačetami v rukách násilne vtrhla do domu mojej starej mamy so zámerom všetkých nás zabiť. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, medzi týmito mladými mužmi boli aj synovia policajtov, ktorí majú chrániť bezpečnosť mojej krajiny. Našťastie, mladí manželia mojich sesterníc boli dosť silní na to, aby výtržníkov premohli a tak zachránili život mne a mojej rodine. Môžem povedať, že v ten deň som sa narodila druhýkrát, ale čo ostatné rómske deti a ich rodiny, ktoré boli kvôli svojmu pôvodu zavraždené, alebo upálené?

Strach zo straty života, kvôli môjmu rómskemu pôvodu ma prenasleduje celý život. Čo najviac som sa pokúšala urobiť na slovenskú spoločnosť dojem, aby som bola považovaná za niekoho, kto si zaslúži byť začlenený do spoločnosti. Trikrát denne som si umývala zuby, každý deň som si obliekala nové šaty, vždy som mala urobené domáce úlohy, bola som jednou z najlepších na základnej škole, počas štúdia na strednej škole som pracovala pre miestnu
televíziu, počas štúdia na univerzite sociálnej práce som sa zas podieľala na vydávaní rómskeho časopisu, spolupracovala s neziskovými organizáciami, našla si prácu v banke, a to všetko preto, aby som si uvedomila, že chcem robiť niečo iné. Po mojej všetkej neefektívnej snahe (jednoducho si nemôžem nafarbiť vlasy na blond, alebo vybieliť pokožku) byť akceptovaná slovenskou spoločnosťou ako normálna ľudská bytosť som sa rozhodla presťahovať do krajiny, kde po mne na ulici nebude nikto kričať ,hlúpa cigánka’, keď ma uvidí, a kde budem môcť viesť normálny a pokojný život. Na anglických uliciach ma nikto neidentifikuje ako Rómku, pokiaľ nehovorím mojim rodným jazykom, rómčinou. Moje dlhé čierne vlasy a tmavšia pokožka sa dokonale miešajú so stovkou iných etník a národnosti. Avšak pre tých, ktorí sa o rómsku otázku vôbec nezaujímajú (možno sú zaneprázdnení prácou, alebo výchovou svojich detí), sú ťažkosti, ktorým musia Rómovia čeliť v Anglicku absolútnou neznámou. Musím povedať, že byt Rómkou v Anglicku tiež nie je žiadna výhra. Britská spoločnosť má zaužívané stereotypné vnímanie ,cigánov’ veľmi podobné tej slovenskej. Problémy s diskrimináciou a rasizmom voči rómskej minorite sú tu tiež prítomné každodenne, hlavne, čo sa týka očividnejšej skupiny, skupiny zvanej ,cestovatelia’.

Aj keď je pre Angličanov ťažšie ako pre Slovákov rozpoznať moje rómske korene, môj slovenský  prízvuk indikuje príslušnosť k východnej Európe. A je to tu znova, byť v Anglicku cudzincom tiež nie je veľmi príjemná záležitosť.

Čo by som teda mala urobiť? Kam by som mala ísť? S kým mám o tom hovoriť? Čo by som mala napísať? Všetko, čo žiadam, je nebyť viac diskriminovaná, byť rešpektovaná ako ľudská bytosť a zo všetkého najviac si prajem, aby som bez strachu mohla povedať, že som Rómka. Idem sa zblázniť z toho, že si stále kladiem tú istú otázku.

,Je bezpečné priznať môj rómsky pôvod?’

Ak priznám svoj pôvod mojim susedom, zamestnávateľovi, učiteľovi, doktorovi, je záruka, že sa mi nestane nič zlé? Ak poviem svojim novým kolegom, že som Rómka, ako na mňa budú pozerať? Aký postoj k tomu zaujmú, budú ma chcieť za svoju kamarátku? Nebudú sa snažiť očierniť ma, alebo ma obviniť z niečoho, čo som neurobila, len aby sa ma zbavili? Nezaútočí na mňa v noci niektorý zo susedov? A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej…

Nechcem sa viac báť byť Rómka, chcem bojovať za svoje práva, chcem zmeniť negatívne názory o rómskej minorite, chcem, aby si rómska komunita bola vedomá, že má rovnaké ľudské práva ako ostatní, nechcem, aby sa zopakovala druhá svetová vojna, chcem podporovať tých, ktorí bojujú proti rasizmu a diskriminácii, chcem, aby deti mojich súrodencov mohli chodiť do školy bez každodenných posmeškov, aby mali priateľov a neboli v škole izolované, chcem svojim synovcom povedať, že sa môžu otvorene priznať k svojmu rómskemu pôvodu.

Mojím snom je žiť vo svete bez rasovo motivovaných útokov, kde sú si všetci rovní v prístupe k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, kvalitným životným podmienkam…. kde nikto nie je v práci diskriminovaný, kde sú ľudia hrdí na svoj pôvod a akceptujú aj iné kultúry ako tú svoju.

Toto je môj sen, a dobrovoľnícka organizácia Support Against Racist Incidents (S.A.R.I.) v Bristole (nechoďte po mapu, je to na západe Anglicka, teraz si môžete ísť po mapu) je organizácia, ktorá tento môj sen realizuje. Boj proti rasovej nenávisti robí svet kritickejším voči nekorektnému konaniu a teda zlepšuje svet pre ľudí akéhokoľvek pôvodu.

Našťastie (hoci si tým nie som úplne istá, ako tak počúvam o všetkých tých smutných skúsenostiach obetí rasovej nenávisti), momentálne pracujem pre S.A.R.I.

Pýtate sa prečo?

Chápem (znova opakujem s nádejou, že sa to nikdy nezopakuje) Pretože som sama bola obeťou rasizmu a diskriminácie po celý moj život a nechcem, aby boli rasovo motivované útoky na vzostupe.

Bola by som veľmi rada, ak by bolo viac organizácií, ktoré sú aktívne v boji za práva ostatných, ktoré bojujú za práva obetí rasovo motivovaných útokov, aby porazili, zhodili všetky formy diskriminácie a rasizmu.

A mimochodom, dúfam, že si uvedomujete, že blond vlasy by mi vôbec nepristali a nemám dosť peňazí na vybielenie pokožky, ako to robia niektorí v show biznise.

Ďakujem, že ste si prečítali moje myšlienky a som si istá, že rozumiete môjmu snu.

Autorka: Jolana Čurejová

z anglického originálu preložila: Viktória Mihalovičová

Virtuálni otroci

Internet. Tak ako aj oheň, dobrý sluha, no zlý pán. Využívame ho ako zdroj informácií, miesto kde si skracujeme dlhé chvíle, nachádzame v ňom relax, udržujeme kontakty s blízkymi, nadväzujeme nové.
Nanešťastie internet má aj škaredú stránku. Môžu nám zneužiť naše osobné údaje, môžeme sa stať závislými a zabudnúť žiť v reálnom svete, zanedbávať kvôli nemu povinnosti, rodinu, priateľov alebo nadviazať zlé kontakty, ktoré nám narobia problémy vyše hlavy.
Používajú ho ľudia na celom svete. Nezáleží od rasy, politického presvedčenia, národnosti, vierovyznania či etnika.
Ľudia najčastejšie využívajú sociálne siete. Jednou z nich je aj facebook. Primárne bola vytvorená, aby spájala ľudí a pomáhala udržiavať kontakty so známymi. A na to aj slúži. Ale ako to už v živote chodí, nie vždy sa nám veci daria, ako chceme. Na jednej strane je to pomocník. Kým ho kontrolujeme my. Ak povolíme hoci len trocha, uväzní nás.
Mnohí ľudia si nevedia predstaviť život bez facebooku. Ja to registrujem hlavne u našich najmenších. Detská duša je krehká a ľahko tvarovateľná. Facebook je plný neslušných obrázkov, rasistických narážok, depresívnych statusov a mnoho iných vecí, ktoré pôsobia neblaho na naše deti.
Porovnajme si naše detstvo a „detstvo“ súčasnej generácie. My sme mali obité kolená, oni majú červené oči od monitorov. My sme spolu hovorili, počuli svoje hlasy, oni sa na verejnosti nevedia ani zhovárať o rozumných záležitostiach. My sme si problémy a nezhody povedali s horkosťou v hrdle do očí, oni zbabelo hnevom v písme. Je ľahšie pozerať sa na monitor než do očí. Monitor nás neprezradí, oči áno. Vyciciava z nás slobodu, ľudskosť, dôveru. Mali sme viac spoločných zážitkov, oni viac spoločných presedených hodín doma.
Aj ja využívam internet a to veľmi často. Možno aj príliš, viac než je potrebné. Mám aj facebook a priznávam, som jeho väzeň. Nie preto, lebo bez neho neviem žiť. Je to preto, lebo ľudí nájdem častejšie tam než pri sebe, a to je smutné. Veľmi smutné.
Ešte smutnejšie je, keď ľudia verejne a hrubo hovoria jeden o druhom. Nadávky, vulgarizmy a rasistické názory a vtipy. Je to úbohé. Ako môže človek hovoriť druhému, že je špina a parazit len preto, lebo má inú farbu pokožky, jazyk, zvyky. Mnohí by mohli argumentovať slobodou prejavu. No ja si myslím, že v tomto prípade je neopodstatnená, pretože nikto nemá právo poškodzovať česť druhého.

Autor: Nikolas Rybár

Koho považujem za Róma?

Podľa môjho názoru, Róm je človek, ktorý má rómsku národnosť, dodržiava rómske tradície a zvyky, rozpráva rómskym jazykom. Bohužiaľ, môj názor sa nestotožňuje s názormi iných. Podľa väčšiny ľudí, Róm, je nevzdelaný, mentálne zaostalý človek s tmavšou pokožkou, žijúci na okraji spoločnosti.

Ako sedemročný chlapec som sa v základnej škole prvýkrát stretol s tým, že ľudia sa delia na Rómov a tých, ktorí si zaslúžia sedieť v predných laviciach. Moje druhé veľké spozorovanie v mojej novej spoločnosti bolo, že nie každé dieťa si zaslúži zúčastniť sa Mikulášskej akcii. Dva dni pred Mikulášom dostali všetky deti (okrem tých tmavých) oznámenie o tejto veľkej diskotéke. Ako mne, malému uslzenému školákovi, na otázku, prečo ho školský Mikuláš nechce vidieť, odpovedali rodičia, si nepamätám. Ale vtedy som na vlastnej koži prvýkrát pocítil, čo je to byť Róm a za koho ma ostatní považujú, za nerovnocenného, nehodného žiť v ich spoločnosti. Toto som zažil ako dieťa.

Som slušný človek, ktorý dodržiava určité morálne zásady. Poznáte niekoho kto v živote nevyslovil vulgárne slovo, niekoho kto nikdy nemal v ústach cigaretu alebo nikdy nepil alkohol? Ja poznám! Seba. Som na seba hrdý kto som a aký som.

Pre moje „necigánske“ správanie mi ľudia, s ktorými som vyrastal, nenadávali, práve naopak, stalo sa mi, že v škole, keď som spolužiakom povedal, že som Róm mi to nechceli uveriť a pýtali sa ma, ako im to dokážem, kde to mám napísané, vtedy som sa nad tým zamyslel a uvedomil si, že majú pravdu, veď to že som Róm, nemám ako dokázať, pretože mám slovenskú národnosť, narodil som sa na Slovensku a od narodenia rozprávam po slovensky. Ale ja som Róm preto, lebo sa ním cítim byť.

Raz mi moja spolužiačka povedala, aby som sa nerúhal, že Cigáni sú tí ľudia, ktorí sa prehrabávajú v odpadkoch a ja to predsa nerobím, tak k nim určite nepatrím. Skôr si ľudia myslia, že som Japonec alebo Kórejčan. Ja sa nad tým vždy dobre zasmejem. A dokonca sa mi raz stalo, že kvôli tomu, že si ma jeden muž pomýlil s Kórejčanom, mi vynadal a posielal ma tam, odkiaľ som prišiel, len málo chýbalo k fyzickému napadnutiu z jeho strany, našťastie mu prišiel autobus a odišiel. Neviem, ako by to dopadlo, keby som mu povedal, že som Cigán. Možno keby to zistil, vyslúžil by som si za svoju čiernu inakosť aj nejakú ranu a nebol by som prvý.

Som sebavedomý mladý muž a som presvedčený o tom, že mám také isté práva ako ostatní ľudia. A seba považujem za Róma. Budem sa snažiť doštudovať, aby som v budúcnosti mohol pomáhať ľudom, ktorí sú nejakým spôsobom diskriminovaní alebo kvôli nedostatku vedomostí veľakrát aj oklamaní . Myslím si, že každý človek, ktorý žije na tejto zemeguli, má právo na plnohodnotný život bez ohľadu na pôvod, pohlavie, rasu, národnosť, kresťanské vierovyznanie, náboženstvo a sexuálnu orientáciu. Všetkých nás stvoril pán Boh a nikto nemá právo ubližovať ľudom len kvôli tomu, že niekto má inú farbu pleti. Nikto nevie, do akej rodiny sa narodí,  čo ho v živote čaká a akú bude mať výchovu.

Autor: Peter Rác

Rómovia

Na túto problematiku neexistuje úplne jednoznačná odpoveď. Mnohí učitelia, sociálni pracovníci i úradníci sa pýtajú, koho vôbec máju považovať za Rómov? Vo väčšine obyvateľstva pojem Róm evokuje typ človeka, žijúceho odlišným spôsobom života. A v majoritnej spoločnosti sa zakoreňujú stereotypy a šablóny: Rómovia sú leniví, prefíkaní, vypočítaví a násilní a teda neprispôsobiví. Ich jediná činnosť sa sústreďuje iba na hľadanie možnosti, ako najviac okradnúť štát na systéme vyplácania dávok v sociálnej núdzi a určite nikdy nepracovali. Rómov málo poznajú, málo o nich vedia, nepoznajú ich históriu, kultúru či spôsob zmýšľania. Rómov či Cigánov rozoznávajú na základe vizuálnej identifikácie. Veď je jednoduchšie niekoho posúdiť na základe vonkajšieho výzoru ako vynaložiť úsilie a snahu na spoznanie hlbších súvislosti.

Podľa odbornej literatúry je pojem Róm označenie pre Rómov v strednej a východnej Európe, ale sú aj známi ako Atzigan alebo Atsigan, teda kočovník, z čoho pochádza slovenské Cigán. Na kongrese v Gottingene sa účastníci Medzinárodnej rómskej únie dohodli, že na pomenovanie tejto etnickej skupiny sa má používať termín Rómovia. Zamýšľali ste sa nad tým, či možno určiť kto je Róm podľa univerzálneho vzorca? Ale v tejto súvislosti sa mi vynára v mysli otázka: Myslíte si, že každého človeka možno definovať vzorcom danej skupiny?

Skúsme sa na to pozrieť. Rómovia hovoria spoločným jazykom rómčinou, ktorá je rozdelená do niekoľko dialektov. Moja osobná skúsenosť dokazuje fakt, že znalosť rómskeho jazyka neurčuje označenie človeka pojmom Róm. Záujem majority o Rómov sa rozšíril do takej miery, že vyvíjajú úsilie naučiť sa rómsky jazyk. Znalosť rómčiny nemožno považovať za typicky znak posudzovania kto je a nie je Róm.

Zamerajme sa na kultúrne špecifiká Rómov. Hudba, tanec, spôsob prípravy jedla, odievanie, tradície… Spomínané prvky opäť dokazujú, že typický Róm sa nedá jednoznačne určiť podľa oblečenia či výzoru. Zatiaľ čo niektoré ženy nosia kvôli tradícii výlučne sukne, iné vďaka postupnému začleneniu do majority netrvajú na striktnom výbere oblečenia. I samotní Rómovia o sebe tvrdia, že nie sú všetci rovnakí.

Tmavé či kučeravé vlasy, hnedé oči a tmavšia pokožka. Tento opis by iste nezodpovedal iba jednej konkrétnej skupine populácie. I keď niektoré vizuálne črty môžu byť výraznejšie a v porovnaní s ostatnými vystupujú do popredia. Netreba zabudnúť ani na fakt, že existujú situácie, keď sa gény dokážu prejaviť aj vo forme, ktorá je obzvlášť pre klasický rómsky vzhľad netypická, napr. modré oči či ryšavé vlasy.

Nenechajme sa odradiť v hľadaní odpovede na otázku, ktorú nájdeme v názve tejto úvahy. Vďaka rozličnému pohľadu na svet existuje pestrosť v ľudských názoroch, ale určite nájdeme isté charakteristiky, podľa ktorých môžeme vyvodiť znaky rómskej príslušnosti. Nájsť správny pohľad by nám mohli pomôcť odborníci zaoberajúci sa životom Rómov. Niektorí predpokladajú spojenie kultúrnych a biologických kategórií. Eva Dávidová uvádza istú definíciu podľa ktorej: „Rómovia sú etnikom definovanom jednoznačne telesnými atribútmi. Rómska kultúra je prejavom zvláštnosti rómskej národnostnej skupiny.“ Predpokladá väzbu medzi kultúrnymi parametrami (jazyk, kultúra, tradície) a biologickými faktormi. Pohľad mnohých antropológov sa zameriava iba na vonkajšie odlišnosti, napríklad František Štampach už v 30. rokov 20. storočia tvrdil: „Rasovým znakom je tmavá pigmentácia pokožky oči, vlasov a pleti. Cigáni sú odlišnou rasovou skupinou neeurópskeho pôvodu.“ Ján Beneš tvrdí: „Cikáni sú zvláštna etnická skupina líšiaca sa od obyvateľov jazykom, spôsobom života a fyzickým vzhľadom.“ Vychádzajú z predpokladu, že „rómstvo“ je viazané na telesnú schránku, ktorú majú všetci a dedí sa z generácie na generáciu..

Položme si tú istú otázku, ale smerujme ju k inej národnosti. Koho možno považovať za Slováka? Vo väčšine by sme sa zamerali hlavne na populáciu žijúci na istom území. Už len táto prvotná myšlienka naznačuje, prečo je náročne odpovedať na otázku: Koho považujeme za Róma? Na rozdiel od ostatných národnosti nemajú vlastnú krajinu či štát, ktorý by bol oddelený hranicami od iného územia. Preto sa dostali do mnohých kútov sveta a postupne prevzali kultúrne, jazykové, výchovné prvky nimi obývanej krajiny.

Podnetná otázka, ktorá rozvírila sled myšlienok v úvahe, nedokazuje skôr problém majority ako skupiny obyvateľov, ktorí náročnejšie znášajú prítomnosť odlišnej či netradičnej skupiny obyvateľstva? Značná časť majoritnej populácie chápe prítomnosť Rómov na Slovensku ako príťaž, pričom tento pocit sa zintenzívňuje vtedy, keď uvažujú o prítomností Rómov vo svojej bezprostrednej blízkosti. Len kvôli nášmu pohodliu chceme mať presne stanovený profil typického Róma, aby sme s istotou mohli tvrdiť, že my sa nikdy nemýlime v tom kto je Róm.

I keď môj názor môže byť ovplyvnený nedostatkom poznatkov či skresleným pohľadom, predsa si uvedomujem, že je obzvlášť náročné vymedziť hranice, podľa ktorých by sme mali jednoznačne vyčleniť charakter, ktorý je typický iba pre Róma. Isté znaky existujú, ale nie sú univerzálne. Prečo by sme nemohli nechať toto rozhodnutie a začlenenie do rómskej komunity na samotných ľuďoch? Na ľuďoch, ktorí sú hrdí na svoje tradície a zvyky či svoj výzor. Mnohí Rómovia si totiž uvedomujú, že príslušnosť k rómskej minorite vyplýva iba z toho, ako vnímajú sami seba. Keď sa oni sami dokážu rozhodnúť, uvedomme si, že nie my rozhodujeme o tom, kto sa považuje za Róma. To že by sme dokázali určiť, koho považujeme za Róma my, neznamená, že máme aj právo rozhodnúť, kto sa skutočne považuje za Róma.

Autorka: Oľga Bieleschová

ROM THE ROMŇI

Hostia prichádzajú v hojnom počte. Naokolo sú bohaté stoly plné pitia, jedla a začujeme v dome aj temperamentnú hudbu. Všetci príbuzní smerujú k hanblivému ženíchovi, aby mu odovzdali gratulácie. Ale nie je to svadba, tá sa bude konať až na druhý deň. Tento rozruch privolal vyše 300 gratulantov na deň zásnub. Pri tejto príležitosti odovzdá ženíchova rodina budúcim svokrovcom cenu za nevestu. Zajtra bude ženícha sprevádzať jeho rodina, keď si bude nevestu privádzať domov, kde sa už bude konať očakávaná svadobná hostina.

Samotná hostina často môže trvať aj tri dni. Sprevádzaná živou hudbou, tancom hostí a stolmi plnými jedla či pitia. Závisí od materiálnych prostriedkov rodiny, ale aj od tradícií, koľko dní si vyhradí rodina na slávnosť. Po svadbe sa mení život nevesty nielen v rámci domácich povinností, ale aj v prejavovaní poslušnosti a podriadenosti voči svojmu manželov a jeho rodine. Už nerozhoduje sama za seba o tom, čo má rada, kam pôjde alebo čo si oblečie. Manžel-majiteľ ženy rozhoduje o priateľov, o miestach, ktoré navštívi, ale aj o oblečení, ktoré práve nosí. Vydatá žena si nemôže obliecť nohavice, len pod podmienkou, že manžel súhlasí. Nie všetky sukne sú považované za vhodné oblečenie pre vydaté ženy. Dĺžka sukne musí vzbudzovať dojem cudnosti. Tradične možno na vydatej žene vidieť dlhú sukňu, ktorá zakrýva kolená. Taktiež manžel dbá na to, v akej spoločnosti sa jeho žena nachádza. V žiadnom prípade nesmie byť sama v miestnosti s ostatnými mužmi. Ani za prítomnosti svojho manžela nie je vždy vhodné, aby bola v spoločnosti medzi mužmi. Ideálne by sa mala stretávať so ženami s podobnými hodnotami a „starosťami“. Kde sa môže naučiť iba užitočné veci.

Danú situáciu neopisujem z patriarchálneho obdobia či z krajiny stovky kilometrov vzdialenej od Slovenskej republiky. Tieto zvyky a tradície sa dodržujú aj dnes medzi vlašskými Rómami. Hoci sami o sebe tvrdia: „Nie je Róm ako Róm.“ Hodnoty a normy jednotlivých komunít sa líšia, ale isté základné prvky sú podobné.

Postavenie ženy v spoločnosti sa v dôsledku vývoja spoločností mení, táto zmena významne ovplyvňuje nielen status rodiny, ale i celý vývoj spoločnosti. V tomto procese zmien zohrávajú významnú rolu ženy-matky. Dnes sa takisto mení aj postavenie a status rómskej ženy v rodine a v spoločnosti. Vytvárajú sa kultúrne hodnoty, ktoré vyjadrujú to, čo jednotlivec, ale i určité spoločenstvo považuje z hľadiska svojho záujmu a potrieb za dôležité, významné a hodnotné. Kultúrnu identitu nie je možné skúmať bez osobnej identity v prirodzenom prostredí. Pre jednotlivcov, ktorí žijú v rómskych osadách, je skupinová identita prvoradá a dostáva sa do popredia aj pred osobnú identitu (hlavne pri ženách-matkách).

Autorka: Oľga Bieleschová